Komu patrí Biblia?

Jaroslav Pelikan: Komu patří Bible? Dějiny Písma v proměnách staletí. Praha: Volvox Globator, 2009, 269 stran.

Kniha jedného z najvýznamnejších cirkevných historikov Jaroslava Pelikana (Yale University, USA) ukazuje, prečo je Biblia jednou z najvplyvnejších a najčítanejších kníh na svete. Čo všetko Biblia obsahuje a ako ju rôzny ľudia v dejinách interpretovali?

      V najstaršom zaznamenanom kresťansko-židovskom dialógu, napísanom asi v polovici druhého storočia po Kr. sa kresťanský hovorca pýta židovského potom ako citoval text z Žalmov a Prorokov: „Vieš o nich niečo? Vyskytujú sa vo vašom Písme? Vlastne nie vo vašom, v našom Písme, pretože my v nich veríme. Vy ich síce čítate, ale to duchovné, čo v nich je vám uniká“ (Justín Mučeník, Dialóg s Tryfonom). V tomto argumente sa nápadne odráža kresťanské presvedčenie, prechádzajúce celým Novým zákonom a väčšinou neskoršej kresťanskej histórie, že na základe naplneného proroctva je teraz židovské Písmo kresťanským Písmom, a že to bolo tak od počiatku mienené. Kresťania vyznávajú svoju vieru tak, že sa nazývajú „pravý Izrael“, nie len „nový Izrael“ a z Tanachu (židovského Písma) sa v tejto situácii stáva Starý zákon, vysvetľuje Pelikan. Tanach bol akoby pokrstený a to, že sa cirkev stotožňovala s dávnym Izraelom, umožnilo obhajcom kresťanstva, aby sa hlásili k starému vyvolenému rodu, ktorý siahal ďaleko do minulosti, cez prorokov až k Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi. Tak sa im podarilo na začiatku prvého storočia nášho letopočtu, za vlády rímskeho cisára Augusta, zmeniť zdanlivo mladú kresťanskú cirkev na jedno z najstarších náboženstiev. V určitom bode však prehlásenie o naplnenom proroctve, v kombinácii s pravidlami vo forme písaného Tanachu a ústnej tradície, nestačili ako autorita. Bolo treba ustanoviť nové písané zákonné právo, ktoré by zahŕňalo aj nevyčerpateľný prameň ústnej tradície. Tým sa stal Nový zákon. Zrodenie tohto neobvyklého konceptu jednej Biblie obsahujúcej dva Zákony je právom považované za najvýznamnejšiu historickú udalosť raného kresťanstva . Bola práve tak rozhodujúca „pre Bibliu v premenách storočí“ ako pre vzťah medzi judaizmom a kresťanstvom. Prvá Biblia o dvoch Zákonoch bola grécka Biblia ( ako je zrejmé z niektorých slávnych rukopisov ako Codex Sinaiticus) a nakoniec latinská Biblia. A tak to bola kanonizácia druhého, čisto kresťanského Zákona, ako aj prijatie verzie prvého Zákona v inej reči, než bol originál, čo prispelo k ďalšej separácii židov a kresťanov. Obe skupiny síce tvrdili, že sa riadia rovnakým Zákonom, čítajú rovnakých Prorokov, recitujú rovnaké Žalmy a toto všetko citujú v rôznych jazykoch, ale – bohužiaľ, niekedy jedna proti druhej, konštatuje Pelikan. Ešte účinnejšou rozdeľujúcou silou než jazykové odlišnosti (aj keď nie celkom nezávislou) bola iná interpretácia textu, hlavne medzi židmi a kresťanmi po tom, čo kresťania začali považovať Tanach nie za „ich Písmo“, ale za „naše“. Dva systémy interpretácie Tanachu alebo Starého zákona, talmudický a kresťanský – reprezentovaný Novým zákonom, sa prakticky vôbec vzájomne neovplyvňovali. Išli po iných cestách a priepasť, ktorá medzi nimi vznikala, bola zriedkavo preklenutá. O tom, ako stredovekí kresťania čítali Tanach, nám dosť napovie skutočnosť, že akákoľvek jeho interpretácia, ktorá sa presne riadila literárnym zmyslom textu bola kritizovaná ako „judaizačná“ tendencia, pretože apoštol Pavol sa dištancoval od svojej židovskej minulosti slovami: „On nás urobil súcich za služobníkov Novej zmluvy, a nie litery, ale Ducha, lebo litera zabíja, kým Duch oživuje.“ (2Kor 3,6). Išlo o to, že v Písme sa nachádzajú štyri zmysly, z ktorých alegorický - takzvaný duchovný – bol uznávaný najviac, lebo vyjadroval najhlbší význam textu. Renesanční biblickí humanisti dosiahli veľký a trvalý úspech. Prvý raz od čias apoštolov sa pre kresťanských interpretátorov Biblie stalo záväzným aby sa ju naučili čítať v pôvodnom jazyku, čo znamenalo, že západní exegéti, ktorí poznali Bibliu len ako latinskú Vulgatu, boli stále viac a viac nútení učiť sa gréčtinu. Mnohí z nich sa naučili aj hebrejsky. Protestantskí reformátori sa chopili úlohy zaviesť vzdelávacie reformy doporučované renesančnými humanistami. Najväčší dôraz kládli na najvyššiu autoritu Písma a z toho priamo a nevyhnutne vyplývalo - slovami najdôležitejšieho vyznania viery v presbyteriánskej cirkvi, že „Starý zákon v hebrejčine... a Nový zákon v gréčtine... súc bezprostredne inšpirované Bohom a udržiavané v čistote po celé veky len vďaka Božej starostlivosti a prozreteľnosti sú preto autentické“ (Westminister Cofessions). To však nie je možné tvrdiť ani o Vulgate stredovekej cirkvi, ani o prekladoch do rôznych domácich jazykov z dôb protestantskej cirkvi. V protestantských vyšších školách a jezuitských akadémiách rôznych krajín sa na základe renesančnej vzdelávacej filozofie stali nielen latinčina, ale aj hebrejčina a gréčtina (klasická i Biblická) povinnými predmetmi pre žiakov, ktorí chceli študovať teológiu na univerzite alebo v seminári, a tiež pre tých, ktorí mali v úmysle študovať medicínu, právo, pedagogiku a vedecké odbory. Najtrvalejším dedičstvom toho, že renesanční biblickí učenci dosiahli obrodu kresťanstva, bolo asi nastolenie „svätej filológie“ a gramatiky ako jediného správneho základu a cesty ako správne čítať Bibliu, domnieva sa Pelikan.

---

Autor: Štefan Šrobár	Diskuze:  Napsat příspěvek
Publikováno: 15.11.2009	V rubrice: Teologie