Fantazie a poslušnost

Dorothee Sölleová: Fantazie a poslušnost. Úvahy o budoucí křesťanské etice. Praha: Kalich, 2008, 134 strán.

Kniha Dorothee Sölleovej s názvom Fantazie a poslušnost  kritizuje poslušnosť ako abstraktnú požiadavku, ktorá človeka zbavuje vlastného premýšľania a fantázie, ku ktorým podnecuje výzva  konkrétnej situácie. „Cnosť“ formálnej poslušnosti je podľa autorky natoľko skompromitovaná, že na ňu nie je možné teologicky nadviazať, a to ani rozlíšením na poslušnosť voči Bohu a poslušnosť voči ľuďom (Jan Zámečník).

Vieru v Krista dnes ohrozujú najviac ľudia, ktorí ju chcú starostlivo uchovávať. Krista by najradšej uložili do trezoru.Skostnatenie tradície nemalo azda nikde inde tak závažné dôsledky ako pri formovaní svedomia. Tam, kde platia len zákonicky formulované príkazy a zákazy, sa citlivosť svedomia otupuje. K ustrnutiu tradície prispelo zvlášť učenie o poslušnosti. Svedomie bolo totiž formované tak, aby za zvrchovanú hodnotu bola považovaná poslušnosť. Obraz pravého kresťana bol počas mnohých storočí nerozlučne spojený práve s touto cnosťou. Poslušnosť bola najvyššou hodnotou, ktorá priamo stelesňovala sociálny a náboženský ideál kresťanského života. Čo to teda znamená, keď sa poslušnosť stane niečim základným? Aká spoločenská skutočnosť zodpovedá takej teológii? Môžeme od ľudí žiadať vo vzťahu k Bohu ten postoj, ktorý kritizujeme, keď je základom vzťahu k ľuďom alebo rôznym inštitúciam? Sölleová sa domnieva, že sme dnes ako kresťania povinní podrobiť kritike akúkoľvek poslušnosť a že táto kritika musí byť radikálna. Nikdy totiž nevieme celkom presne, kto je vlastne Boh a čo od nás žiada. Keď chceme o Bohu hovoriť s plnou vážnosťou musíme o ňom hovoriť v dejinnej súvislosti, zdôrazňuje Sölleová.

Naším súčasným problémom, je skôr kresťanská ideológia než mýtus. Nestačí, keď sa budeme len pýtať, čo je to „v podstate“ poslušnosť. Je treba vedieť, čo sa z poslušnosti stalo, aby sme mohli poznať, čo sa z nej môže stať v budúcnosti. Dnes sa pri sebareflexii viery (premýšľania o viere) väčšinou, nestretávame s mýtom, oným farbistým a príťažlivým, pre nás však nezáväzným svetom. Zamestnáva nás skôr jeho odvodenina – druhotná a zdanlivo racionalizovaná  ideológia. Keď sa odovzdáva mŕtvy mýtus ďalej, skostnatie a stane sa z neho ideológia, nadstavba, ktorá stratila  spojenie s životnou praxou. Sölleová píše: „Existencia ideológie je podľa môjho názoru, dôkazom skutočnosti, že sa teória a prax určitej skupiny ľudí od seba úplne oddelili, nemajú nič spoločné a nemôžu sa ani vzájomne korigovať. Prax sa už nadstavby vôbec netýka a nemôže ju teda ani meniť. (.....) Strnulosť je dokonalá.“ Aj pojem poslušnosť mal v mýtickom spôsobe myslenia iný význam, než môže mať v rámci novovekého úsilia o sebaurčenie človeka. Mýtickému človeku sa zjavoval Boh bezprostredne vo svojich odkazoch, príkazoch, prírodných javoch či v rôznych životných zvratoch. Ale to, čo malo uprostred mýtu svoje oprávnenie a bolo na mieste, to sa stalo v pomýtickom období prežitkom a ten mal často len kryť záujmy tých, ktorí mŕtve mýty ešte zastávali a chceli ich odovzdávať ďalej. Tvrdenie, že viera je poslušnosť, je veta celkom formálna a obsahovo prázdna. Také tvrdenie nepotrebuje interpretáciu (výklad), ale kritiku ideológie. Poslušnosť je jedným z pojmov, ktoré potrebujú výklad vychádzajúci z kritiky ideológie a nielen z exegéze (výkladu biblických textov), konštatuje Sölleová.

---

Autor: Štefan Šrobár	Diskuze:  Napsat příspěvek
Publikováno: 11.12.2009	V rubrice: Teologie