Stromu zbývá naděje

Tomáš Halík : Stromu zbývá naděje. Krize jako šance. Praha : Lidové noviny, 2009, 233 strán.

Kniha Tomáša Halíka pojednáva o nádeji. Autor učí úcte ku každej podobe ľudskej nádeje, pretože v nej môže byť skryté viac, než len cieľ, ku ktorému sa vedome upriamuje, - v hĺbke nádeje tuší túžbu po absolútne. Nádej je zvlášť aktuálna téma v čase krízy, ktorú autor chápe širšie, než len krízu ekonomickú. Každá kríza je však šanca : práve krízy v životoch jednotlivcov i spoločnosti, v ktorých sa mnohé nádeje ukazujú byť obyčajnými ilúziami, umožňujú nádeji prečistiť sa a dozrieť, „zamieriť na hlbinu“ – kríza je tak kolískou nádeje.

    
O skutočnosti, ku ktorej mieria veľké ( a pre mnohých dnes cudzie a nezrozumiteľné ) slová, ako Boh, či večný život, nemôžeme jednoducho povedať, že je ( alebo že nie je ), pretože tu zreteľne nie je tým spôsobom, akým sú veci vo vnútri sveta. Je možné o nej hovoriť v mode nádeje : že môže byť, že k nám nepristupuje ako „danosť“ a „nutnosť“, ale ako možnosť, ako ponuka, ako pozvanie a výzva. Pri hľadaní „kľúča kresťanskej nádeje“ narazíme najskôr na množstvo kľúčov, ktoré sú mu v mnohom podobné, a ktoré sa ho v priebehu stáročí pokúsili nahradiť. Sú to zvlášť optimizmus a idea pokroku. Tieto dva kľúče patrili k centrálnej výbave novoveku. Problém je v tom, že dnes nie sú použiteľné pre vysvetlenie diania v súčasnej spoločnosti, konštatuje Halík. Na otázku, či je optimista alebo pesimista, odpovedá, že je človek, ktorý zápasí o nádej, a ako taký rovnako rozhodne odmieta obe tieto alternatívy. Optimizmus je opovážlivý predpoklad, že „všetko dobre dopadne“ ; naproti tomu nádej je sila vytrvať aj v situácii, v ktorej sa toto očakávanie ukázalo ako ilúzia. Pesimizmus je v niečom ešte nebezpečnejší než optimizmus. Optimizmu podliehajú ľahšie ľudia naivní a ľahkoverní, zatiaľčo pesimizmus býva chorobou ( či pokušením ) múdrych, skúsených a vedúcich. Pesimizmus zachvacuje často tých, ktorí už poznali a pochopili toľko vecí, že sú na krok od životnej múdrosti – a vtedy ich tesne pred vrcholom strhne z cesty melanchólia, únava a znechutenie. Nehovorí o tom trpké svedectvo biblickej knihy Kazateľ ? ( porov. Kaz 1, 17–18 ). Možno práve táto otupelosť a rezignácia sa skrýva za pojmom „akcedia“ ( ktorý sa obyčajne mýlne prekladá ako „lenivosť “ ). Týmto slovom hlboká duchovná skúsenosť starých mníchov a pustovníkov, označila jeden zo smrteľných hriechov. Ide o lesť „démona poludnia“, ktorý sa priblíži k človeku unavenému horúčavou na vrchole dňa – na vrchole namáhavej cesty, či skvelého výstupu, alebo hneď po ňom. My by sme dnes najskôr hovorili o depresii, či o syndróme vyhorenia ( burn out ). Dejiny psychoterapie učia, že výskyt psychických porúch a chorôb vždy dajako zrkadlia stav spoločnosti. Typickým problémom nášho veku, zaplaveného ničím neobmedzenou ponukou možností, sú depresie a závislosti. Carl Gustav Jung hovorí o „kríze životného poludnia“, kedy sa objavia neočakávané zdravotné problémy, vzťahové, rodinné alebo pracovné – alebo kedy človeka náhle prestane tešiť to, čo ho doteraz celkom napĺňalo. Jung videl v kríze životného poludnia varujúci a burcujúci signál, naliehavú výzvu k opusteniu doterajšej úlohy budovať vonkajšok domu svojho života ( svoju „personu“ ), a k zostúpeniu do hĺbky, k jeho základom. Na rozdiel od Freuda tam Jung neočakáva len tmavú pivnicu, preplnenú vytesneným haraburdím, ale životodarný prúd podzemnej rieky, po ktorej sa hlbinami „kolektívneho nevedomia“ môžeme plaviť k tým najvzácnejším pokladom : preto každá kríza je šanca, vysvetľuje Halík. Domnieva sa, že niektoré prvky Jungovej teórie sprevádzania jedincov počas krízy, môžeme aplikovať aj na „krízu civilizácie“, o ktorej sa toľko hovorí a píše, na prahu tretieho milénia. Po krachu optimizmu sa mnohých zmocňuje pesimizmus. Ale nie je tento pesimizmus „démonom poludnia“, hriechom akcédie ? Nedospelo západné ľudstvo už na vrchol ( a za vrchol ) tých snáh, ktoré napĺňali modernu úsilím podať stále väčší výkon, a nie je súčasná kríza dôsledkom chybného kroku z únavy po tomto stresujúcom výstupe ? Avšak mohla by byť pochopená práve táto situácia tiež ako výzva zmeniť smer životnej cesty, „zamieriť na hlbinu“ ? Keď človek neprijme výzvu skrytú v kríze životného poludnia, môže sa pre zvyšok života premeniť na cynika, a nakoniec namiesto dosiahnutia zrelej múdrosti jesene života, upadnúť do marazmu zatrpknutosti neznesiteľných starcov. Nestojí pred podobným nebezpečím dnes celá naša civilizácia ?, pýta sa Halík. Kde začať, keď nechceme po páde iluzorného optimizmu, zvoliť si ako jedinú zostávajúcu možnosť zatrpknutý pesimizmus, stoickú rezignáciu, zúfalstvo, alebo cynizmus – ale nájsť stratený kľúč nádeje ? Tej nádeje, ktorá na rozdiel od optimizmu, sa nespolieha na to, že sa všetko zasa dajako obráti k dobrému, ale dáva silu uniesť ťažobu situácie, ktorá žiadnymi prísľubmi happyendu neoplýva. Halík píše : „Chcem sa v úvahách tejto knihy predovšetkým zamerať na jeden aspekt ‚krízy´ ( ..... ). Chcem len naliehavo upozorniť, aby sa na jednu vec nezabudlo : na nutnosť prekonať krízu dôvery, hľadať pramene nádeje ( .... ). Keď nemá človek ( ani spoločnosť ) dostatok dôvery a nádeje ( alebo keď na miesto nádeje nastupujú ilúzie ), nebude mať silu uviesť do pohybu ani tie ,technické opatrenia´, ktoré sú pre zvládnutie krízy nevyhnutné.“

---

Autor: Štefan Šrobár	Diskuze:  Napsat příspěvek
Publikováno: 19.01.2010	V rubrice: Teologie