1  2  3  4

Základnou túžbou a teda aj sebadefiníciou moderny a prirodzenosti človeka je požiadavka slobody. A to nielen slobody občana v pólis, ale slobody priamo ontologickej, slobody vo svojej podstate ontologicky neobmedzenej a v určitom zmysle i bezbrehej. Človek je potom z tohoto uhlu pohľadu modernou definovaný ako bytosť, ktorá úpenlivo túži byť jediným a suverénnym zdrojom, dôvodom a autorom svojich činov. Človek moderného humanizmu odmieta naďalej slepo a poslušne prijímať normy, zákony či hodnoty hoci aj od samého Boha, a už vôbec nie od „prirodzenosti vecí“. Požaduje naopak možnosť založiť ich na svojom vlastnom akokoľvek obmedzenom rozume  a svojej vlastnej akokoľvek obmedzenej vôli.

Keď chceme vedieť, čo je človek, alebo keď chceme vedieť, čo si o človeku mysleli velikáni, vždy sa stretneme s protirečeniami. Napríklad: človek vo svojej slobode a v poznateľnej, prírodnej nevyhnutnosti svojho jestvovania. Človek sa svojou túžbou po oslobodení sa od sveta k sebe samému a rovnako rozhodnou túžbou ponoriť sa do sveta a len tým sa stať sebou samým. Alebo: človek vo svojej nadradenosti nad svojimi dejinami, z ktorých sa snaží vymaniť. A na druhej strane dejinnosť ľudskej existencie, lebo len v nej si človek uvedomuje sám seba, bez nej by vôbec nemohol byť človekom (K. Jaspers). Človek vníma historickú dimenziu a to znamená, že sa nemusí nechať tak ľahko ovládať krátkodobými skutočnosťami, lebo obdarený schopnosťou ubrániť sa tlaku prítomného okamihu a vytvoriť si odstup vďaka pamäti, reflexii a skúsenosti. To mu umožňuje zaujať pozíciu akéhosi dištancovaného  pozorovateľa. Tento odstup umožňuje človeku celkom, do značnej miery či čiastočne sa oslobodiť z pút svojho automatického vegetovania pokiaľ tomu slovu rozumieme ako pevej väzbe na aktualitu. Je možné akosi vystúpiť z väzenia, ktorého steny tvoria bezprostredné okolie v čase a priestore. Nie je nevyhnutné zostať ponorený v prúde rieky životného diania. Je možné zaujať pozíciu filozofa, ktorý do rieky nevstupuje. Človek teda nie je bezo zvyšku živočíchom ponoreným do sveta, ale je mu dané akoby „povzniesť sa nad“ , vystúpiť s Platónovým väzňom „von“ a uzrieť sa vo svojom existovaní. Takto je síce človek bytosťou vo svete, avšak ono povznesenie sa vôbec neznamená, že by opúšťal svoje pôvodné fyzické „tu a teraz“ – veď Platónov väzeň sa aj po skúsenosti pravdivého nazrenia ocitá naďalej medzi spútanými. Niečo sa s ním však predsa len stalo, lebo na udalosť, ktorú nazývame metonia  už nikdy nemôže zabudnúť. Vie totiž, že to, čo vidí na stene jaskyne, sú tiene. Toto povznesenie sa pri paradoxnom zotrvaní na svojom mieste – prežije vnútro či myseľ alebo duša človeka a znamená premenu bytostnej orientácie. Konverzia väzňa nie je príčinne odvoditeľná z okolia a nie je možné ju dokonale opísať ako fyzický pohyb „hore a dole“. Je udalosťou duše. Duša „povznesená“ vďaka svojmu povzneseniu, s odstupom reflektuje to, čo bez odstupu nebolo videné a poznateľné. Bolo to len klamné zdanie, časť reality, ale celok sa strácal, pretože bol zahalený predsudkom a nikto sa na neho nepýtal. „Starostlivosť o dušu sa deje pýtajúcim sa myslením.“ (J. Patočka) Toto pýtajúce sa myslenie je starostlivosťou o dušu, o to, čo človeka robí autentickým. Takto sa človek stáva ľudským, keď zotrvávaním v pozícii pýtajúceho sa s odstupom sa stará o dušu – o svoje bytostné určenie. Je to zvláštne: nie odpoveď na ten, či onen poznatok, hoci by bol akokoľvek závažný, ale pýtanie sa je to, o čo tu ide. Pýtajúce sa myslenie je takto prejavom pokorného, skromného tvora, ktorý nie je ani nepýtajúcim sa a nevedomým kameňom, ale ani nie je suverénnym vševedúcim božstvom, ale bytosťou pohybujúcou sa medzi poznaním a nevedomosťou, bytosťou poznaného nepoznania, poznania, ktoré je vždy len dočasné. „Ľudská sloboda je práve v tejto pohyblivosti, v bytí na ceste“, vysvetľuje Radim Palouš. Filozofia výchovy tak, ako ju predstavuje Patočková reflexia, mieri práve k ľudskej podstate, k základu ľudskosti: ľudské je ono „bytie na ceste“, onen pohyb odstupovania a vystupovania, pohyb, ktorý vedie k objavu  problematického, v tom, čo sa zdalo neproblematickým, k objavu otázky tam, kde vládla vopred daná odpoveď na základe predsudku, k dialogickému vydávaniu počtu z toho o čom sa domnievame, že to suverénne vieme. Táto nekončiaca púť, táto voľnosť a neviazanosť na to, či ono dokonalé poznanie neznamená cynickú relativizáciu, pretože hľadanie, keď zostane verné sebe, je znovu a znovu putovaním za pravdou nie opovrhnutím pravdou a zavrhnutím pravdy: lebo pravda je človeku  predurčená. Vedecko-technický svet je svetom, ktorý sa snaží o vladárske zabezpečenie ľudí. Akumulácia moci je to o čo mu ide. Ako veľmi sme sa vzdialili od niekdajšieho impulzu, ktorým sa európsky pohyb vedy začal! Starostlivosť o dušu znamenala predsa bytostnú slobodu duchovného človeka, človeka nezakliateho do samozrejmostí starostí o obživu. Preto je darom, ponukou byť podobný Bohu (človek je práve v tejto svojej slobode Božím obrazom). Slovo „sloboda“, libertas sa dnes často používa. Myslí sa tým sloboda tých šikovných. Dnešné politické ponímanie slobody je síce nepochybne dôležitým hľadiskom, avšak väčšinou ide stále len o svojvoľný, ľubovoľný pohyb k tomu istému, o usilovné hľadanie vždy dokonalejších a účinnejších kľúčov, ako sa dostať kamkoľvek, stále ďalej a ďalej, ide o bezohľadnú univerzálnu nadradenosť. „Bytostná sloboda, sloboda duše, sa premenila na ľubovôľu k moci, slobodu ľudstvo vymenilo za čiastočné ,slobody’ “ hovorí Patočka. To zvláštne zacyklenie „duša je v starostlivosti o dušu“ nie je akýmsi vyzdvihnutím existencie iba vlastného Ja, ktoré nikde nevedie, ale týka sa sveta vôbec, bytia vôbec.Takže starostlivosť o dušu je starostlivosťou o bytie: duša hľadá ako je to v skutočnosti s ňou a teda aj so svetom, a to nielen akosi „fakticky“, ale ako to byť má. Nejde tu o „čisté“ poznanie, nezúčastneného pozorovateľa, ktorý sa prizerá z akýchsi neskutočných výšok. Starosť o dušu znamená starosť o dobro a zlo vo svete vôbec. Dnes sa všetko vo svete – príroda i ľudia, kultúry a štáty – stalo predmetom k dispozícii. Práve globálne rozšírená racionálna technovedná civilizácia môže byť príležitosťou ku „ globálne“ orientovanej racionalite, ktorá kladie samu seba, celé ľudstvo a celý svet do otázky o tom, čo je vlastne skutočne prospešné. Môže potom nájsť rôzne podoby kultúrnosti, môže nahliadnúť, že uniformná kultúra nie je kultúrou, že sama duchovnosť predpokladá rôznosť, pohyb, pluralitu, nie však ľahostajnosť k nároku poctivo vyhľadávať pravú a prezieravú prospešnosť. V tejto súvislosti sa znovu hlásia tí druhí –ľudia, kultúry, bytosti – o právo na autentickú subjektivitu, nie sú obyčajnými objektami určenými k dispozícii subjektom mocensky aktuálne vybaveným – aj keď v čase demokracie ide o manipuláciu skôr nepriamu. Alebo inak povedané: všetci sú „objekty“ vo vzájomnom spolužití, avšak objektami nie k  predmetnému manipulovaniu, ale pre spolužitie vo vzájomnosti jednotlivých „objektov“, jednotlivých indivíduí, teda subjektov, zdôrazňuje Palouš.