Čo je človek ?

Čo je človek ? To je jedna z nespočetných otázok, ktoré na nás doliehajú vo všednom živote i pri vedeckom bádaní. Človek sa pýta na svoju vlastnú podstatu. Musí sa pýtať, pretože je sám sebe problémom. Človek je pýtajúca sa bytosť. Je to ten, kto sa môže a musí pýtať. Pýtať sa môže len človek. Nemôže sa pýtať kameň, ani rastlina, ani zviera. Možnosť pýtať sa je zvláštnou výsadou jeho podstaty ( Emerich Coreth ).

1. Chýba jednotná idea
V dôsledku vývinu moderného myslenia teória človeka stratila ústrednú oporu svojich myšlienkových postupov. Namiesto toho zavládla v myslení úplná anarchia. Všetci – teológovia, vedci, politici, sociológovia, biológovia, psychológovia, etnológovia, ekonómovia – pristupovali k problému zo svojho vlastného stanoviska. Zladiť, alebo zjednotiť všetky tieto čiastkové hľadiská a perspektívy už nebolo možné. Ba dokonca ani v špeciálnych oblastiach nejestvoval nijaký všeobecne prijatý vedecký princíp. Stále viac a viac sa presadzoval faktor osobnosti a rozhodujúcu úlohu začínal hrať temperament toho – ktorého autora. Ukazuje sa, že každý autor sa koniec koncov riadi svojím vlastným poňatím a hodnotením ľudského života. O tom, že tento antagonizmus ideí nepredstavuje iba závažný teoretický problém, ale aj vážnu hrozbu pre celý náš mravný a kultúrny život, niet nijakých pochýb, tvrdí Ernst Cassirer. Jedným z prvých predstaviteľov súčasného filozofického myslenia, ktorý si uvedomil a vyzdvihol toto nebezpečenstvo, bol Max Scheler. „V nijakom historickom období“ vyhlasuje Scheler, „sa človek nestal takým problematickým, ako v súčasnosti. ( ... ) Máme prírodovednú, filozofickú a teologickú antropológiu, ktoré sa o seba navzájom nestarajú, avšak nemáme jednotnú ideu človeka. Stále sa rozrastajúci počet špeciálnych vied, ktoré sa zaoberajú človekom ( ... ), omnoho viac podstatu človeka zakrýva, než aby ju objasňoval.“ Teda v takejto nezvyklej situácii sa ocitla novoveká filozofia. Nijaké predchádzajúce obdobie nebolo v tom výhodnom postavení, pokiaľ ide o zdroje našich poznatkov o podstate človeka. Psychológia, etnológia, antropológia a história nazhromaždili nesmierne bohatú a ustavične sa rozrastajúcu zásobu faktov. Technické prístroje, ktoré používame pri pozorovaniach a pokusoch, sa nesmierne zdokonalili a naše analýzy sa stali presnejšími a prenikavejšími. Nezdá sa však, že by sme už boli objavili spôsob, ako tento materiál zvládnuť a pretvoriť na systém. V porovnaní s naším nadbytkom sa azda minulosť zdá príliš chudobnou. No bohatstvo našich faktov ešte nemusí nevyhnutne znamenať aj bohatstvo myšlienok. Pokiaľ sa nám nepodarí zachytiť Ariadninu niť, ktorá by nás vyviedla z tohto labyrintu, vôbec nepochopíme všeobecný charakter ľudskej kultúry. Stále sa budeme topiť v záplave nesúvislých a rozdrobených údajov, ktorým zdanlivo chýba akákoľvek pojmová jednota, upozorňuje Cassirer. Prírodné vedy skúmajú len veľmi malú časť univerza, predstavujú len jeden typ pohľadu na svet. Pre pochopenie človeka nám anatómia človeka veľmi pomôže a podobne nám veľmi pomôže i molekulárna genetika. Avšak keď budeme chcieť porozumieť človeku v jeho celistvosti, budeme si musieť pomôcť okrem uvedených vedných oborov aj psychológiou, filozofickou antropológiou a – samozrejme – teológiou ( M. Vácha ).

---

Autor: Štefan Šrobár	Diskuze:  Napsat příspěvek
Publikováno: 08.03.2010	V rubrice: Teologie