Zásadné premeny človeka

Človek žije i vo svojej kreačno–evolučnej ontogenéze v základnej dichotomii. Na jednej strane je „starým človekom“, v ktorého substanciálnej individuálnosti je uzavretá jeho personálnosť, na druhej strane je „novým pneumatickým človekom“ s bytostnou otvorenosťou voči Bohu, sprostredkovanou pneumou. Duchovným rastom človeka sa jeho ťažisko presúva k „novému človeku“, a to sa môže stať až natoľko, že človek sa už zjavne, celou svojou existenciou identifikuje s „novým človekom“. To už je pneumatický človek vo vlastnom slova zmysle (Ján Letz).

1. Pozvanie k zmene spôsobu existencie
V Novom zákone slovo metánoia znamená vnútornú , duchovnú premenu, hnutie mysle, zmenu zmýšlania a srdca, sprevádzanú ľútosťou nad hriechom, ale najmä odvrátenie sa od hriechu a návrat k Bohu. Ide o radikálnu zmenu celého života, o prijatie nových náboženských a mravných noriem v zmysle posolstva evanjelia : „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15). Naliehavosť tejto Ježišovej výzvy bola determinovaná plnosťou času, t.j. prítomnosťou Božieho kráľovstva v osobe Ježiša Krista. Metánoia je podkladom a východiskom celého novozákonného posolstva (J. Heriban). Ide o „obnovenie myslenia“, ktoré otvára cestu k porozumeniu. O obnove toho, čomu Starý zákon hovorí „srdce“, totiž miesta, kde sa uskutočňujú podstatné rozhodnutia, pomocou ktorých človek koná a poznáva. Prvé slová Ježiša u Marka, evanjelistu, ktorý je najbližšie k prameňom, sú: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1, 15). V srdci, v hĺbke jeho tajomstva, pri prameni slobody žije pneuma, Boží duch (C. Tresmontant). Blahoslavenstvá, ktoré vyhlásil Kristus v reči na vrchu, otvárajú novú epochu v dejinách ľudskej morálnej citlivosti. Nie sú zostavením príkazov a zákazov, akým bol kedysi dekalóg. Sú výzvou otvorenej mravnosti, pozývajú človeka, aby uskutočnil zásadnú zmenu spôsobu svojej existencie, hovorí Józef Tischner. Ježiš nestanovil žiadne bezprostredne aplikovateľné pravidlá konania. Tým, čo hľadal, je nové srdce človeka, ktorý nekoná na základe donútenia, ale zo slobodnej viery (E. Schweizer). Ježišovi ide o prekračovanie všetkých hraníc, o prekonávanie zákonom a právom upravovaného konania, o prekonávanie všetkých doterajších pravidiel konania, ktoré boli stanovené ľuďmi. V tom je zmysel jeho extrémnych poučení, alebo inak povedané, jeho „radikálnych“, až ku koreňom ľudského srdca siahajúcich požiadaviek. „Radikálne“, až ku koreňom srdca siahajúce Ježišove požiadavky, ktoré vrcholia láskou k nepriateľom, kladú totálne nároky na každého človeka v jeho osobnej a spoločenskej existencii. Aj keď nesmieme pri požiadavkách Ježišovej „reči na vrchu“ principiálne od seba oddelovať individuálne a sociálne, náboženské a politické konanie, jedno je isté : Všetky požiadavky musíme vztiahnuť sami na seba, nechať ich preniknúť do svojho srdca, a urobiť ich činom, kdekoľvek sa nachádzame, a nech už môžeme ovplyvniť čokoľvek, zdôrazňuje Rudolf Schnackenburg.

---

Autor: Štefan Šrobár	Diskuze:  Napsat příspěvek
Publikováno: 15.06.2010	V rubrice: Teologie