Čas v informačním věku

Čas je niečo tak samozrejmého, že človeka až nahnevá, že nedokáže povedať, čo to je. V gramatike hovoríme o prítomnom čase, v rozhlase býva presný čas, športovci vedia, kedy je najlepší čas roku a mnohí z nás majú na všetko dosť času. Dospelý človek väčšinou nemá čas, starí ľudia spomínajú na zlaté časy a počúvame tiež, že na niečo ešte nie je pravý čas. Čo to všetko znamená ? Je to to isté ? Asi sotva. Ale má to vôbec niečo spoločné ? (Jan Sokol)

Ľudský svet času a priestoru
Priestor a čas predstavujú rámec, v ktorom sa nám javí celá skutočnosť. Aby sme odhalili pravý charakter priestoru a času v našom ľudskom svete, musíme analyzovať formy ľudskej kultúry. Čas sa zo začiatku chápe nie ako špecifická forma ľudského života, lež ako všeobecná podmienka organického života vôbec. Organický život jestvuje len potiaľ, pokiaľ sa rozvíja v čase. Nie je to vec, ale proces – neustále prebiehajúci plynulý prúd udalostí. V tomto prúde sa nikdy nič nemôže znova odohrať v tej istej podobe. Herakleitov výrok „Nikdy nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky“ sa vzťahuje na celý organický život. Organizmus nie je nikdy v jedinom časovom okamihu. Tri časové módy – minulosť, prítomnosť a budúcnosť – tvoria v jeho živote celok, ktorý nemožno rozdeliť na jednotlivé prvky. Prítomnosť je zaťažená minulosťou a tehotná budúcnosťou – povedal G. W. Leibniz. Okamžitý stav organizmu nevieme opísať bez toho, že by sme nevzali do úvahy jeho dejiny, a bez toho, že by sme ho nedávali do vzťahu s budúcim stavom, vzhľadom na ktorý je okamžitý stav viacmenej stavom prechodu, vysvetľuje Ernst Cassirer. Čas stále beží, presný čas je vždy teraz a nedá sa opakovať. Presný čas je akýsi údaj, číslo, ktoré sa kedysi počítalo podľa Slnka – a preto stále počítame na roky, mesiace, dni a hodiny, aj keď ho už dnes merajú presné elektronické hodiny a ukazujú na číslicovom displeji. Túto predstavu nájdeme už u Aristotela, ktorý napísal, že čas je počítaný pohyb vzhľadom k tomu, čo je skôr a čo neskôr. Pohybom tu myslel pohyb Slnka, ale jeho opis platí, aj keby sme ho chápali ako pohyb kyvadla alebo akýkoľvek presne rovnomerný pohyb, ktorý sa opakuje a je možné ho teda počítať. Ani elektronické hodiny nerobia nič iného. Tak sa teda čas meria. Ale čo to je ? Je to len toto počítanie, ktoré hovorí koľko je teraz práve hodín ? Čo to je vôbec teraz ? Je to zvláštne, ale teraz nájdeme len sami u seba a nikde inde. Ani veda o ňom nevie a neuvažuje, pretože teraz je zrejme moje teraz, o ktorom viem, že sa nikdy nebude opakovať, že sa nevráti. Človek ovplyvnený vedou, si zrejme predstaví, že teraz je dajaký bod, ktorý sa pohybuje po časovej ose a je vždy práve tam, kde som ja, ty a my všetci. Je tam nakoniec celý svet, celá skutočnosť, pretože naľavo od neho je minulosť, to čo už je preč, a napravo je to, čo ešte len príde, budúcnosť. Lenže minulé už nie je a budúce ešte nie je : je len to, čo je práve teraz. Ale čo je teraz ? Teraz práve čítate knihu. Čítate slovo za slovom, spájate ich do viet a snažíte sa pochopiť význam slov. Keď čítam, hovorím alebo počúvam, robím to vždy teraz. Keby som počúval slovo a vetu, v bodovom, čiže bezrozmernom okamihu, počul by som len zvuk, tón, možno dokonca len dajaký kmit. Vysloviť vetu chvíľu trvá : slovo za slovom, hlásku za hláskou a nikdy nie naraz. A pritom tú vetu počujem akosi teraz a nemám rozhodne dojem, že by som sa musel dajako rozpomínať na predchádzajúci zvuk, či slovo. Namiesto teraz by sme mali presnejšie hovoriť prítomnosť, a to rozhodne nie je bod na časovej ose, ale má istú šírku alebo hĺbku, isté trvanie. Ako veľké ? To záleží na tom, čo práve robíme. Konečne aj slovo prítomnosť znamená to, pri čom práve sme, na čo sme sústredení. Upretá pozornosť dokáže vybrať zo zorného poľa, čo nás práve zaujíma. Aj v tom ako vnímame prítomnú chvíľu, má pozornosť významnú úlohu. Človeku, ktorý čaká na vlak a nemá žiadnu prácu, sa čas akosi vlečie a prítomnosť je pomerne krátka : nie je nič, čo by ju spájalo. Naopak, keď sledujem napínavý príbeh v televízii, mám ho celý pred sebou ako prítomný, som pri tom už od začiatku. A pretože si ľudia počas stáročí overili, že bežný človek sa dokáže koncentrovať, čiže byť pri tom hodinu, nanajvýš dve, stanovili si, že školská hodina, film, koncert, bohoslužba by nemali trvať dlhšie. Prítomnosť, v ktorej stále žijeme, je pomerne zložitá štruktúra. Na jednej strane si držíme to, čo už ubehlo, a na druhej strane očakávame to, čo práve prichádza, vysvetľuje Sokol. Píše : „Toto zvláštne spojenie uplynutého a očakávaného (Edmund Husserl to nazýva ̗ retenciou ́ a ̗ protenciou ́ ) do jedinej prítomnosti je jadrom fenoménu času. (...). Tým sme sa dotkli dôležitého rozlíšenia: retencia je niečo iné, než pamäť a spomienka. O uplynutej časti prítomného deja nemôžem povedať, že by som si ho ̗ pamätal ́ : pamätám si veci, ktoré už definitívne skončili. Prítomné dianie, detektívku, drámu alebo šachovú partiu mám pred sebou, pretože práve teraz zamestnávajú moju pozornosť. O pamäti, z ktorej sa musia veci zvlášť vyvolávať ako spomienky, môžem hovoriť len vtedy, keď som vec akosi pustil zo zreteľa. Keď sa k nej chcem zasa vrátiť, musím sa na ňu rozpamätať (...).“ V spomienke sa ukáže, že to, čo si pamätáme, nie je dajaký lineárny záznam, súvislá stopa uplynutého času. Naša pamäť totiž nie je ani súvislá, ani datovaná, ako by povedal historik, konštatuje Sokol. Rozpamätanie sa u človeka nemôžeme totiž opísať len ako návrat udalostí, ako matný obraz, či kópiu predchádzajúcich dojmov. Nie je to len opakovanie, ale skôr znovuzrodenie minulosti; zahrňuje tvorivý a konštruktívny proces. Nestačí iba vyzdvihnúť jednotlivé dáta našej minulej skúsenosti ; musíme ich v pravom slova zmysle znovu zozbierať, usporiadať, systematizovať a sústrediť v ohnisku nášho myslenia. Práve tento druh rozpamätania sa dáva našej pamäti charakteristickú ľudskú podobu a odlišuje ju od všetkých ostatných javov animálneho, prípadne organického života, vysvetľuje Cassirer. Podľa názoru Henriho Bergsona, ktorý rozviedol vo svojej knihe Hmota a pamäť, je pamäť omnoho hlbším a zložitejším javom. Pamäť znamená internalizáciu a intenzifikáciu ; znamená vzájomné preniknutie všetkých prvkov nášho minulého života. V Bergsonovom diele sa táto teória stala novým metafyzickým východiskom, predstavujúcim jadro jeho filozofie života. Minulá skúsenosť ma pre túto chvíľu možno niečím vybavila, alebo dajako poznačila, ale sama je už minulá, je preč. Naopak budúce je to, o čom toho veľa neviem, ale čo ma ešte len čaká a čo mám pred sebou. Predstava budúcnosti znamená viac než očakávanie ; stáva sa imperatívom ľudského života. A tento imperatív presahuje bezprostredné praktické potreby človeka – vo svojej najvyššej forme prekračuje hranice jeho empirického života. Toto je symbolická budúcnosť človeka, ktorá zodpovedá jeho symbolickej minulosti a je s ňou analogická. Mohli by sme ju nazvať prorockou budúcnosťou, pretože sa nikde plnšie nerozvinula ako v životoch veľkých náboženských prorokov. Títo náboženskí učitelia sa nikdy neuspokojovali iba s tým, aby predpovedali budúce udalosti alebo varovali pred budúcimi pohromami. A nevyjadrovali sa ani ako augurovia – znamenia a predzvesti neprijímali ako dôkaz. Ich cieľ bol iný, v skutočnosti úplne opačný ako cieľ veštcov. Budúcnosť, o ktorej oni vraveli, nebola empirickým faktom, ale etickou a náboženskou úlohou. Predpovedanie sa tak zmenilo na proroctvo, konštatuje Cassirer a dodáva : „Prorokovať neznamená jednoducho predpovedať ; znamená aj sľubovať. Prvý raz sa táto črta jasne prejavila u izraelských prorokov Izaiáša, Jeremiáša a Ezechiela. Ich ideálna budúcnosť znamená negáciu empirického sveta, ̗ koniec všetkých dní ́ ; zároveň však obsahuje nádej a vieru v ̗ nové nebesá a v novú zem ́ .“ Aj tu sa symbolická sila človeka odvažuje prekročiť hranice jeho konečnej existencie. Táto negácia však zahŕňa nový a veľký integračný čin ; vymedzuje rozhodujúcu fázu v etickom a náboženskom živote človeka.

Vyprázdnený čas
Hodiny vznikli v Európe v stredoveku a upozorňovali kresťanských mníchov na čas modlitieb. Ako hodiny na veži kostola, tak moslimskí muezzíni, ktorí päťkrát denne volajú veriacich k modlitbám, pripomínajú pôvodnú funkciu časomiery. Kalendáre sú staršie a
vznikli na mnohých miestach, nezávisle na sebe. V predmoderných spoločnostiach nefungovali ako technická pomôcka pri zostavovaní rôznych aktivít, ale súviseli s ročnými obdobiami, časom žatvy, rituálnymi cyklami a astronómiou. Hodiny boli presnejšie než kalendár. Čas nielen merali, ale tiež delili na menšie časti, ktoré sa mali neskôr ešte zmenšovať. Hodiny sa však napriek svojmu náboženskému prapôvodu, skoro uplatnili aj v iných oblastiach života. Dalo sa podľa nich nielen zvolávať mníchov na modlitby, ale tiež koordinovať všetky možné typy činností. Morálne maximá holandského renesančného človeka Huga Grotia (1583 – 1645) sú toho dôkazom. Grotius sa preslávil zvlášť svojím prínosom v oblasti politickej filozofie, ale často sa o ňom hovorí ako o prvom modernom Európanovi, ktorý formuloval morálnu zásadu, ktorá nemala vzťah k náboženstvu : „Presnosť je cnosť !“ Tak ako písmo externalizuje jazyk, externalizujú hodiny čas. Stáva sa z neho čosi, čo existuje nezávisle na ľudskej skúsenosti, čosi objektívneho a merateľného. Tradičné spoločnosti tento prístup nepoznajú, ich obyvatelia žijú v časovej štruktúre, ktorá je určovaná jednotlivými činnosťami. Plynutie času sa teda riadi udalosťami, nie naopak, vysvetľuje Thomas Hylland Eriksen. Keď sa turista alebo antropológ v africkej dedine zaujíma o to, kedy dajaká konkrétna udalosť vypukne, obvykle dostane odpoveď : „Keď bude všetko pripravené.“ Nikto neodpovie napríklad „o piatej“. Ale aj v spoločnostiach, kam už čas a cestovné poriadky prenikli, sa môže ukázať, že obyčajní ľudia sa podľa neho v bežnom živote príliš neriadia. Jeden z Eriksenových kolegov, ktorý robil terénny výskum v dedinskej oblasti Jávy, mu rozprával, ako jedného dňa potreboval cestovať vlakom do najbližšieho mesta. Opýtal sa preto jedného muža, kedy vlak odchádza. Muž sa zatváril prekvapene a potom ukázal : „Vlak príde z tohto smeru, tu zastaví a za chvíľu zas odíde tým druhým smerom.“ Meranie robí z času autonómnu substanciu, niečo, čo existuje bez ohľadu na udalosti. Jedna hodina pre každého z nás predstavuje akúsi abstraktnú prázdnu jednotku, ktorú je možné naplniť najrôznejšími činnosťami, konštatuje Eriksen. Píše : „Preto sa o meranom čase hovorí často ako o ̗ prázdnom, kvantifikovanom čase ́ . Meria sa v presných jednotkách, podobne ako metre a decilitre. Predpokladá sa, že tieto jednotky sú rovnaké aj pre ostatných ľudí.“ Akoby sme vo chvíli svojho narodenia podpísali zmluvu, v ktorej sa zaväzujeme byť celý život verní údajom na hodinách a v kalendári. Pre nás sú zaujímavé zvlášť dva aspekty merania : za prvé meranie robí z času exaktnú, nemilosrdnú a objektívnu veličinu, zvieraciu kazajku, do ktorej musíme vtesnať celé subjektívne prežívanie, ktorého rýchlosť je oproti tomu veľmi premenlivá – ako všetci vieme, môže päť minút trvať v závislosti na situácii, len krátky okamih, alebo naopak celú večnosť. Najsystematickejšie sa tejto kvantitatívnej tyranii času venoval filozof Henri Bergson (1859 – 1941). Vo svojej dizertačnej práci, ktorá má názov Čas a sloboda alebo O bezprostredných danostiach vedomia, prináša Bergson systematickú kritiku merateľného prázdneho času, ktorý nás riadi zvonku, namiesto toho, aby sa prirodzene vypĺňal úlohami zvnútra. Druhým dôležitým aspektom meraného času je synchronizácia, ktorej podliehajú všetci, ktorých si čas podmanil. Všetci sa zhodneme v tom, čo znamená fakt, že je sedem hodín a kedy to presne je. Všetci vedia, kedy si majú zapnúť televíziu, aby sledovali televízne noviny a robia to súčasne. Keď už program beží, keď človek zapne televíziu, nie je chyba v televíznom vysielaní, ale v hodinkách dotyčného, konštatuje Eriksen.

K priemyslovej výrobe neodmysliteľne patria štikacie hodiny a sirény, ktoré ohlasujú koniec smeny. Hodiny tak nakoniec prenikli do všetkých častí spoločnosti, od pokojného životného štýlu mníchov až k hektickému industrializmu. Moderná spoločnosť sa vyznačuje zvláštnou formou komplexnosti. Modernita synchronizuje a štandardizuje veľké masy ľudí, všetky malé súčasti neprehľadného súkolia. Zakladá sa na spoločnom, mechanickom, objektívnom čase, na globálnom médiu ekonomických transakcií (teda na peniazoch), na výrobných a deštrukčných prostriedkoch, vychádzajúcich z vedeckých poznatkov, ktoré všetci uznávajú. Modernita koordinuje – teda synchronizuje a štandardizuje – pohyb a myslenie nesmierneho množstva ľudí spôsobom, ktorý je v predmodernej spoločnosti neznámy a naviac nemysliteľný. Vďaka externalizovanému času, jazyku, ekonomike, pamäti, morálke a schopnostiam, prestávajú byť jednotlivci nepostrádateľní. Tým vzniká takmer neohraničená sociálna komplexita. Pomocou jednotlivých nástrojov – teda meraného času, písma, peňažnej ekonomiky a iných činiteľov – môže systém vťahovať ďalšie milióny ľudí bez toho, aby sám zmenil svoj charakter alebo sa musel reorganizovať. Viera v pokrok je založená na predstave, že svet naozaj smeruje vpred, že sa pohybuje stanoveným, plánovaným smerom. Táto predstava je pre modernú spoločnosť zásadná. Znalosti, technika, morálka, životný štandard, chápanie súvislostí – to všetko smeruje dopredu, alebo sa tak aspoň všeobecne myslí. Dôležitú úlohu v tomto spôsobe uvažovania hrá lineárny čas, ktorému sa v súčasnosti veľmi nedarí. Lineárny čas totiž z hodín, ani z kalendára, nutne nevyplýva. Hodiny merajú časový cyklus, teda dvadsaťštyri hodín, ktoré sa každý deň opakujú. Kalendáre s označením čísla roku signalizujú posun vpred, kým väčšina tradičných kalendárov, ktoré poznáme – od Thajska po Strednú Ameriku – zobrazovali rituálne cykly, nie historický vývoj. Vieru v pokrok teda vytvorila kultúra, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú hodiny, kníhtlač, veda a z nej vyplývajúce technológie, priemyslové výrobné postupy a kapitalizmus. To je veľmi silná koalícia. Rovnako však mnohí ľudia majú neblahú predtuchu, že niečo nie je v poriadku, že svet sa nestáva lepším, humánnejším, alebo že udalosti rozhodne nejdú správnym smerom. Tento pocit ale nepramení z lineárneho vnímania času, ale z toho, že vnímanie času už nie je dostatočne lineárne, konštatuje Eriksen a dodáva : „Keď človek začne deliť čas na maličké kúsky a prekročí určitú hranicu, stane sa z času jediný šialený moment, ktorý sa stále posúva, ale nikam nesmeruje, neodkazuje k ďalšiemu okamihu. (...). Zmeny, teda ̗ pokrok ́ , už teraz prebiehajú tak rýchlo, že k nim nestihneme zaujať stanovisko. A pokiaľ sa stále niečo deje, nedeje sa vlastne nič. Kľúčovým faktorom, ktorý túto situáciu spôsobuje, je rýchlosť (...).“

Naplnený čas
Najvplyvnejší zo všetkých nedávnych filozofov života je Henri Bergson (1859 – 1941). Bergsonovým východiskom je vzájomný vzťah priestoru a času. Priestor je v sebe homogénny. Je to súbor rovnoprávnych bodov ; od jedného k druhému môžeme ľubovoľne prechádzať. Prírodná veda skúma v skutočnosti len tento priestor. Čo nazýva pohybom, je len následnosť priestorových pohybov telies. A tam, kde by chcela merať čas, tam vlastne meria len priestorovú zmenu. Čas nie je homogénny. Čas predstavuje neopakovateľný rad, v ktorom nemôžem ľubovoľne prechádzať od jedného bodu k inému. Každý okamih znamená čosi nového, jedinečného, neopakovateľného. Čas je jediné, nedeliteľné plynutie, dianie, ktoré je zásadne odlišné od takzvaného času prírodovedy. Priestor je, čas nie je, ale stále sa deje. Priestor a čas zodpovedajú v človeku dvom práve tak odlišným poznávacím schopnostiam. K priestoru patrí rozum. Jeho oborom je všetko stále, priestorové, hmotné. V tejto oblasti je rozum schopný pravdivo a správne poznávať, pretože bytostne súvisí s hmotou (v tom je rozdiel oproti Kantovi). Rozum je nástroj konajúceho človeka, človeka ako homo faber, to znamená bytosti, ktorá zhotovuje nástroje a aktívne zasahuje do prírody. Ale skutočný čas, čisté trvanie, nie je rozum schopný chápať. Keď skúma čas, prenáša naň formy odvodené z priestorovej hmoty. Rozkladá ho, štiepi ho na merateľné a spočítateľné jednotky, a míňa sa tak s jeho skutočným životom. Vzťah rozumu k času by sme mohli prirovnať k filmu. Odvíjajúci sa film sa nám javí ako následnosť pohybov, a pritom je len následnosťou nehybných obrazov, ktorých rýchle plynutie v nás vyvoláva ilúziu pohybu. Čisté trvanie môžeme postihnúť len intuíciou. Na rozdiel od rozumu neslúži táto intuícia praktickej činnosti, ale je orgánom homo sapiens : nazerajúceho a poznávajúceho človeka (H. J. Störig). Intuícia je bezprostredným nazeraním bytia. Pomocou nej sa človek prebíja cez rôzne zvyky, konvencie, predsudky a najmä asimilácie predstáv, až sa dopracúva k svojmu najvlastnejšiemu základu, ktorý je vlastne dynamickým bytím, pre ktoré je charakteristická najmä jeho prchavá, stále našej introspekcii unikajúca pôvodnosť (originalita). Metafyzickou mierou tohto vnútorného prúdu duchovných javov (nazývaného aj duratio) je durée, ktoré je obdobou času v intelektualizovanej fenomenálnej skutočnosti. Všetky formy času (mechanický, kozmický, biologický a podobne) sú len jeho špeciálnymi zintelektualizovanými formami na príslušných úrovniach bytia. Durée môžeme potom chápať ako mieru, poriadok a usporiadanie stavov dynamického bytia, ktoré sa stále kvalitatívne menia, no organicky do seba zapadajú (akési vlnenie bytia). Duratio a durée sa takto v našom vedomí prejavuje vždy novou kvalitou a zafixováva vždy do nového stavu vedomia. Zreťazenie týchto stavov vytvára základný tón trvania vedomia, ktoré odmeriava psychický čas.

Literatúra
Cassirer, E. : Esej o človeku. Bratislava : Pravda, 1977, s. 101, 112, 114 – 115, 119 – 120.
Eriksen, T. H. : Tyranie okamžiku. Rýchly a pomalý čas v informačním věku. Brno : Doplněk, 2009, s. 45 – 46, 52 – 53.
Myslitelia XX. storočia I. 21 vybraných postáv z francúzskej jazykovej oblasti. Samizdat, s. 19.
Sokol, J. : Malá filosofie člověka a Slovník filozofických pojmů. Praha : Vyšehrad, 2004, s. 92 – 96.
Störig, H. J. : Malé dějiny filozofie. Praha : Zvon, 1993, s. 405 – 406.

---

Autor: Štefan Šrobár	Diskuze:  Napsat příspěvek
Publikováno: 03.04.2012	V rubrice: Teologie