Homo ludens

Johan Huizinga : Homo ludens. O původu kultury ve hře. Praha : Mladá fronta, 1971, 226 stran.

Johan Huizinga (1872 – 1945), historik a sociológ kultúry v knihe nazvanej Homo ludens – hrajúci sa človek, človek v hre, skúma utváranie kultúry. Autor knihy je presvedčený, že ľudská kultúra sa rodí a rozvíja v hre a ako hra. Neišlo mu o to, aké miesto zaujíma, hra medzi ostatnými kultúrnymi javmi, ale nakoľko má kultúra sama charakter hry. Záležalo mu na tom – a to platí aj pre túto knihu – aby pojem hry včlenil do pojmu kultúry. Zdá sa, že homo ludens, hrajúci sa človek, označuje funkciu rovnako podstatnú ako tvorenie a že si preto zaslúži miesto vedľa homo faber.

Hra je staršia než kultúra. Hra sama o sebe prekračuje hranice rýdzo biologickej alebo fyzickej činnosti. Je to funkcia, ktorá má zmysel. V hre „hrá“ so sebou niečo, čo prekračuje bezprostredný pud sebazáchovy a vnáša do životnej činnosti zmysel. Každá hra niečo znamená. Keď onen aktívny princíp, ktorý je podstatou hry, nazveme duchom, potom povieme príliš mnoho, keď ho nazveme inštinktom, nepovieme nič. Nech to posudzujeme akokoľvek, v každom prípade sa tým, že hra má zmysel, objavuje priamo v podstate hry imateriálny prvok, konštatuje Huizinga. Pri hre sa stretávame s celkom primárnou životnou kategóriou, ktorá je každému hneď zrejmá, s celosťou. Preto sa musíme snažiť, aby sme hru posudzovali a hodnotili v jej celosti. Existencia hry nie je viazaná na žiadny stupeň kultúry, na žiadnu formu svetového názoru. Hru nemožno poprieť. V hre však nutne poznávame ducha. Lebo hra nie je hmota, nech už je jej podstata v čomkoľvek. Keď o nej uvažujeme z hľadiska deterministicky ponímaného sveta, púhych pôsobiacich síl, je hra v plnom slova zmysle superabundans, niečím nadbytočným. Až tým, že do takého sveta preniká duch, ktorý ruší absolútnu determinovanosť, je existencia hry možná, mysliteľná a pochopiteľná. Prítomnosť hry stále znovu potvrdzuje, a to v najvyššom zmysle, nadlogický charakter našej existencie v kozme. Zvieratá sa dokážu hrať už tým, že sú viac, než len mechanické predmety. Hráme sa a vieme, že sa hráme, teda sme niečím viac, než len rozumnými bytosťami, lebo hra je nerozumná. Kto sa chce zaoberať funkciou hry v kultúre, zisťuje, že v kultúre je hra danou veličinou, ktorá tu bola už pred kultúrou a ktorá kultúru sprevádza a preniká od počiatku až po fázu, ktorú on sám prežíva. Všade sa stretne s hrou ako určitou kvalitou konania, ktorá sa odlišuje od „bežného“ života. Nemusí sa zaoberať tým, do akej miery je možné odvodiť túto kvalitu vedeckou analýzou z kvantitatívnych činiteľov. Záleží mu práve na onej kvalite, tak ako ju nachádza ako zvláštnu formu života, ktorú nazýva hrou. Jeho predmetom je hra ako forma činnosti, ako forma majúca zmysel, a ako sociálna funkcia. Skúma samotnú hru, v jej rôznych konkrétnych formách, ako sociálnu štruktúru. Snaží sa ju pochopiť v jej primárnom význame, ako ju poníma sám hráč, vysvetľuje Huizinga. Všetky veľké pôvodné činnosti ľudského spoločenstva sú preniknuté hrou. Vezmime si reč. Za každým výrazom pre niečo abstraktné stojí metafora a v každej metafore sa nachádza slovná hra. Alebo si vezmime mýtus. V každej z rozmarných fantázií, ktorými mýtus odieva súcno, sa vynaliezavý duch pohráva na rozhraní žartu a vážnosti. A nakoniec si všimnime kult. Raná spoločnosť uskutočňuje svoje posvätné úkony, ktoré jej slúžia na zaistenie blaha sveta, svoje posvätné obrady, svoje obety a mystéria, rýdzou hrou v najvlastnejšom zmysle. Z mýtu a kultu však vychádzajú veľké hybné sily kultúrneho života : právo a poriadok, priemysel, remeslo a umenie, básnictvo, učenosť a veda. A tie majú svoje korene v hravosti. Myšlienka uvažovať o kultúre sub specie ludi, nie je vôbec nová. V sedemnástom storočí básnici prirovnávali svet k javisku, kde každý hrá svoju rolu. Zdá sa, že sa tým priznáva, že kultúrny život má povahu hry, myslí si Huizinga. Hra leží mimo rozluky múdrosť – bláznovstvo, leží však tiež mimo protikladu pravdy a nepravdy a aj dobra a zla. Hoci je hranie duchovná činnosť, nie je v ňom samom obsiahnutá žiadna morálna funkcia, ani cnosť, ani hriech, zdôrazňuje Huizinga. Keď teda nie je možné uvádzať hru do priamej spojitosti ani s pravdivosťou, ani s dobrom, nachádza sa teda v oblasti estetična ? Hra sama o sebe nie je krásna, má však tendenciu priberať najrôznejšie prvky krásy. Hru spájajú s krásou mnohostranné a tesné zväzky. Je pozoruhodné, že pojem hry zostáva trvale mimo všetkých ostatných foriem myslenia. Každá hra je najprv a predovšetkým slobodným konaním. Hra na rozkaz prestáva byť hrou. Už touto črtou slobody sa hra vymyká z prírodného procesu. Pripína sa k nemu a zdobí ho ako krásny šat. Dieťa a zviera sa hrajú, pretože majú z toho potešenie, a v tom je práve ich sloboda. Hra je pre dospelého a zodpovedného človeka nadbytočná. Nie je uložená fyzickou nutnosťou a ešte menej mravnou povinnosťou. Hra nie je úloha. Človek sa hrá, keď má „voľno“. Až druhotne tým, že sa hra stáva kultúrnou funkciou, objavujú sa v súvislosti s ňou pojmy nutnosti, úlohy a povinnosti. Tým teda máme prvý základný znak hry ; je slobodná ; hra je sloboda. S tým priamo súvisí druhý charakteristický znak. Hra nie je „obyčajný“ alebo „vlastný“ život. Skôr je vystúpením z takého života do dočasnej sféry aktivity s vlastnou tendenciou. Už malé dieťa presne vie, že to robí „len tak“, že to všetko je „len zo zábavy“. V onom „len hra“ je obsiahnuté vedomie menejcennosti, pocit „žartu“ proti tomu, čo je myslené „vážne“ a čo sa zdá primárne. Ktorákoľvek hra však môže hrajúceho kedykoľvek plne upútať.

---

Autor: Štefan Šrobár	Diskuze:  Napsat příspěvek
Publikováno: 27.04.2012	V rubrice: Teologie