Kultura svobody

Udo Di Fabio : Kultura svobody. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury (CDK), 2009, 311 stran.

Kniha sudcu nemeckého Spolkového ústavného súdu a profesora verejného práva na Univerzite v Bonne Uda Di Fabio s názvom Kultura svobody hovorí o základných konštantách západného civilizačného okruhu – predovšetkým o historicky najúspešnejšej kultúre, ktorá však začína prejavovať známky únavy a straty vitality. Publikácia sa podrobne zaoberá tiež postavením a vzťahom dvoch kľúčových prvkov identity modernej doby – slobody a rovnosti. Zvláštnu pozornosť autor venuje tiež postaveniu náboženských organizácií a národu ako politickému spoločenstvu. Autor sa podrobne venuje tiež pojmu štátna suverenita, a to aj vo vzťahu k medzinárodne právnym záväzkom ochrany ľudských práv.

Kultúra je podstatou spoločnosti a rovnako podmienkou pre slobodu. Kultúra je predovšetkým spoločnou životnou praxou (Herald Wohlrapp, Die Suche nach einem transkulturellen Argumentationsbegriff, in : Horst Steinmann, Andreas G. Scherer (eds.), Zwischen Universalismus und Relativismus, 1998, s. 240, 250). Jedná sa tu o merítka pre spôsob, akým vidíme, vnímame, posudzujeme a konáme. Všetky veľké kultúry minulosti pestovali svoju identitu nielen tým, že novým spôsobom interpretovali svoju základnú zmysluplnú štruktúru, ale rovnako trvalým posudzovaním významných tradícií. Kto túto skutočnosť považuje za nežiaduci konzervativizmus, či dokonca za niečo spiatočnícke, ocitá sa, bez toho, aby si to všimol, medzi prívržencami antiosvietenstva, konštatuje Di Fabio a dodáva : „Kto nevie odkiaľ prichádza, nevie ani kam smeruje a nemôže vytvárať svet podľa obrazu daného rozumovým poznaním, (...). Jednorozmerný program večného negovania tradícií skôr, či neskôr ustúpi reflektovanému osvietenstvu, ktoré má o svojom smerovaní jasno. K novému sebavedomiu patrí aj to, že mnohé prevezmeme z pohľadu vedenia minulých epoch, (...).“ Zdá sa, že je potrebné rozlišovať medzi civilizáciou a kultúrou. Pojem civilizácie vyjadruje spoločný výchovný a vývojový proces ľudstva, ktorý žije z podnetov mnohých kultúr a týmto kultúram rovnako dodáva impulzy. Pozorovanie civilizácie pozná všeobecné techniky a štandardy sociálnych spoločenstiev a pátra po spoločných alebo nezávislých vzorcoch správania v procese vývoja ľudstva, ktorý je možno chápať ako proces civilizačný (Norbert Elias, Über den Prozeβ der Zivilisation, 1. vydanie 1976, 2 zväzky). Slobodná spoločnosť stanovuje rámec pre aktívne konanie tak, aby bol zásadne rozhodujúci individuálny podiel ako na osobnom úspechu, tak aj na neúspechu. Za svoj život so svetlými aj tienistými stránkami sú jedinci osobne zodpovední, aj keď nikto nemôže poprieť, že osud a jeho peripetie, rôzne okolnosti a činy iných do jeho réžie zasahujú podstatne. Ale aj v slobodnej spoločnosti sa môže stať, že sa kultúrny priestor toho, čo pokladáme za samozrejmé, vyvinie nesprávnym spôsobom, jeho rámec sa posunie, takže sa osobné plány ľudí dostanú na zlú cestu, a osobné šťastie sa nestretne s podporou, ale naopak musí zápasiť s prekážkami, upozorňuje Di Fabio.

Typ západnej kresťanskej spoločnosti sa líši od všetkých ostatných kultúrne vysoko vyspelých spoločenských foriem tým, že rezignoval ako na vytvorenie istého centra, ktoré by udávalo zmysel, tak aj na inštancie symbolizujúce jednotu, ktorá by sa v danom strede nachádzala, a ktorej by sa venovala starostlivosť. Moderné spoločnosti svoju jednotu nachádzajú v mnohotvárnosti vytvorených špeciálnych vzťahov, čo sociológia nazýva „funkčnou diferenciáciou“ (Niklas Luhmann, Soziale Systeme, 1984, s. 624 nn). V spoločnosti členenej podľa sociálnych funkcií, nevyžadujú sociálne vzťahy celého človeka, ale len určité segmenty správania. To vytvára jadro osobnej slobody (Frithard Scholz, Freiheit als Indifferenz, 1982). Vyžadovať pre v určitom zmysle definovaný sociálny systém celého človeka a podľa týchto podmienok ho formovať ako nového človeka, je považované za spiatočnícke alebo totalitné konanie. Zdá sa tiež, že spoločnosť ako súbor takých zvláštnych funkčných vzťahov funguje celkom dobre, lebo slobodné sociálne systémové súvislosti sa môžu naďalej všestranne rozvíjať. Slobodné hospodárstvo vytvára blahobyt, slobodná veda prináša stále sa zvyšujúce vedenie, slobodní sudcovia sa riadia spravodlivým právom, slobodní politici robia akceptované rozhodnutia. Stále sa zvyšujúci rast a dynamiku naďalej slobodných sociálnych systémov neobmedzuje žiadna centrálna inštancia, kasta cirkevných hodnostárov alebo panovníkov z Božej milosti, ani všemocná tradícia, či retardujúca moc rodinných klanov alebo povier. „Tajomstvo úspechu západnej kultúry, jej až doteraz takmer nad všetkým víťaziaca moc, ale tiež jednoduchá možnosť individuálnej slobody, spočíva práve v tomto organizačnom princípe takzvanej funkčnej diferenciácie“ (Niklas Luhmann, Soziale Systeme, 1. vydanie 1984, s. 256 nn). Sloboda bez jednoty má však aj riziká. Nikto totiž nevie, ako dlho sa zmienený princíp, na ktorom spoločnosť stojí, bude ešte osvedčovať. Rozhodujúce nebezpečenstvo sa skrýva, ako to býva často, v úspešnosti. Jednota a stabilita spoločnosti už nie sú dôležitou témou, pretože jednotlivé funkčné oblasti do seba zdanlivo prirodzeným, automatickým spôsobom zapadajú, upozorňuje Di Fabio. Slobodná spoločnosť potrebuje značne rozsiahle politické rozhodnutia, ocitá sa však v ohrození, pokiaľ je snahou politiky utvárať spoločnosť konkrétne podľa premisy jednoty. V zásade slobodné hospodárstvo alebo veda, sa musia vyrovnať s politicky stanoveným rámcom poriadku, ale aj politika musí nájsť a prijať rámec daný právom, ekonomickou racionalitou a hodnotovým systémom spoločenstva, konštatuje Di Fabio. Píše : „Politické a právne rozhodnutia sledujú svoje vlastné racionálne uvažovanie, nie sú však nadradené racionálnemu poznaniu vedeckého poznatku, účelnej ekonomickej racionality a praktickej ľudskej skúsenosti.“

Svet novej doby sa koncipoval na základe renesancie a humanizmu, vedy a osvietenstva, individualizmu a demokracie. Celý normatívny systém počínajúc etikou, cez konvencie až k právu, začína kategóriami dôstojnosť, estetika a sloboda jednotlivca. Dôvera v jeho tvorivú a seba realizačnú silu, v metodické a experimentálne preskúmateľné vedenie o tom, čo je svet, spočíva v novej viere v princíp rozumu, ktorý stojí proti akejkoľvek inej viere. To všetko sa v podstate vyvíjalo logicky, pretože práve systematickosť a logika boli vyhlásené za vládnuce rozumové princípy. Tým sa aj hodnotový systém spoločnosti odlúčil od bežne známych svetov a bol vnímaný ako zmeniteľný a kontingentný, konštatuje Di Fabio. Každý kultúrny systém svoje postoje a hodnoty vyvíja. Základné hodnoty majú poukazovať na tie preferencie v konaní, cieľoch a pravidlách správania, ktoré majú pre ľudí a ich civilizáciu fundamentálny, existenciálny charakter. Politické spoločenstvo je predsa spoločenstvom do tej miery, do akej zdieľa spoločné základné hodnoty, ktoré zaisťujú jeho identitu, jeho existenciu v čase. Hodnoty sú pokusom, ako zjednodušene a abstraktne normatívne znázorniť a zabezpečiť kultúrne súvislosti. Formulovaním hodnôt sa obraz človeka a sveta prevádza do preferencií, ktoré vedú naše konanie, do pravidiel, ktoré majú prednosť. Vývoj modernej osobnosti sa vydarí len v prípade, keď spoločne s morálnou kompetenciou rastie tiež schopnosť suverénne zaobchádzať s hodnotovým systémom danej spoločnosti a tento systém urobiť východiskom vlastnej interpretácie. Že človek ako otvorená bytosť normy, ktoré formujú kultúru a sú kultúrou formované, potrebuje, aby si vytvoril svoju identitu, zdôraznil Scheler a Gehlen (Max Scheler, Die Stellung des Menschen im Kosmos, 16. vydanie ed. : von Frings, Arnold Gehlen, Der Mensch, 14. vydanie 2004). V jednom z prvých rozhodnutí nemeckého Spolkového ústavného súdu sa hovorí : „Základom tohto základného poriadku je podľa ústavno – politického, v ústave vyjadreného rozhodnutia (...) predstava, že človek má v ráde stvorenia svoju vlastnú samostatnú hodnotu a že sloboda a rovnosť sú trvalými základnými hodnotami štátnej jednoty. Preto je základný rád rádom, ktorý sa viaže na hodnoty. Je opakom totalitného štátu, ktorý ako výhradne vládnuca moc ľudskú dôstojnosť, slobodu a rovnosť odmieta“ (Spolkový ústavný súd, rozhodnutie z 23.10.1952). Tým súd pomenoval východiskový bod programu, ktorý sa vo všetkých spoločnostiach na Západe široko rozvinul. Štátne spoločenstvo je síce základom každej zásadnej slobody v priestore, kde vládne právo a bezpečnosť, avšak zdroj, medze a mieru spoločenstva určujú dôstojnosť a sloboda jedinca. V slobodnej demokracii je dôstojnosť človeka najvyššia hodnota. Je nedotknuteľná, štát musí o ňu dbať a chrániť ju. Človek je v tomto zmysle „osobnosťou“ obdarenou schopnosťou vytvárať svoj život s vlastnou zodpovednosťou (Spolkový ústavný súd, rozhodnutie zo 17.8.1956). Dôstojnosť človeka je pre humanistickú kultúru (ako normatívnu, tak aj existenciálnu), premisou, ktorá je nadradená právu a v rámci práva je prvou, zásadnou pozíciou. Dôstojnosť človeka je určitým druhom označenia identity vlastného rodu, etickým seba potvrdením slobodného, humánneho, právneho poriadku. Podľa Jürgena Habermasa ide o „rodovo etické vnímanie seba samého“ (Jürgen Habermas, Die Zukunft der menschlichen Natur, 1. vydanie 2001, s. 121). Ku komplexu tém, ktoré sa touto cestou otvárajú, patrí vždy aj otázka, čo znamená „byť človekom“, kto k jeho rodu náleží, kto si ako potrebný alebo bezmocný zasluhuje ochranu spoločenstva. Patrí sem aj otázka, do akej miery smie byť v budúcnosti individuálnymi rozhodnutiami s možnými dopadmi na všetkých, na človeka ako druh, zmenená jeho genetická definícia. Rešpektovanie ľudskej dôstojnosti vyžaduje vždy tiež kontextuálne myslenie (K tomu porovnaj : Spolkový ústavný súd, rozhodnutie z 15.12.1970 ; rozhodnutie z 21.4.1993). Hodnotenie kontextu sa pritom nezaobíde bez obrazu človeka a spoločnosti formovaných kultúrou. „Najhlbšie a v dôsledkoch najobsažnejšie vyjadrenie nášho ponímania človeka, ktoré zahrňuje aj predstavu o správnej spoločnosti, je ponímanie, ktoré človeka vníma ako slobodný subjekt, ktorý je sám za seba zodpovedný“, hovorí Di Fabio. A aký je v našej predstave človek, ktorému nie je odňatá jeho dôstojnosť ? Je to jedinec so vzpriamenou chôdzou, sebavedomý, slobodný, ktorý je zodpovedný sám za seba.

Sloboda patrí k človeku, podobne ako myslenie. Keď sa hovorí o slobode od počiatku novoveku, mieni sa tým podstatne chápaná individuálna sloboda, ktorá utvára myslenie a dôstojnosť každého človeka, ako vrodený rodový znak, ktorý existoval skôr, než akákoľvek štátna forma a teda aj akékoľvek politické spoločenstvo. Sloboda sama o sebe nepredstavuje žiadnu nihilistickú synergickú súvislosť, na ktorej konci by stál jedinec ako monáda nasýtená vo všetkých svojich potrebách, teda bez možnosti stroskotať, ale tiež bez zážitku vlastného úspechu, bez tiaže existenciálnej závislosti na ostatných, ale aj bez zážitku šťastia, ktorý prináša vydarené puto k druhému. Žiadny zo slobodných ľudí nestojí sám. Jestvuje vnútorná logika slobody, ktorá o druhom človeku musí tiež zmýšľať ako o slobodnom jedincovi, ktorá svoj vlastný vývoj ako subjekt nestráca zo zreteľa, a ktorá empatiu pre vlastný rod vníma ako niečo konštitutívne. Sloboda, ktorá musí brať ohľad na ostatné slobodné bytosti, rešpektuje určité podmienky. Pochopenie týchto podmienok, ktoré zahrňujú aj vôľu druhého, je niečo iné, než podrobenie sa cudzej vôli.

Keď platí, že slobodný človek čerpá zo slobodnej existencie dôstojnosť a vážnosť, a táto okolnosť má niečo spoločné s jeho sociálnym postavením a požiadavkou byť vážený, nemôže mu byť ľahostajné, ako jeho konanie pôsobí na druhých a akým spôsobom je ich konanie schopné určovať jeho vlastné konanie. Sloboda uvažuje na základe seba samej a smeruje k sociálnym väzbám, lebo aj pustovník vysiela voči ostatným istý signál, zdôrazňuje Di Fabio a dodáva : „Tento, plodný paradox, (...) že skutočnú slobodu nemožno získať bez ̗ neslobody ́ , ktorú znamená určitá väzba, ovláda paradigmu slobody novoveku.“ Týmto spôsobom sa sloboda ako sociálne zameraná, stáva aj morálnou. Kto bojuje proti všeobecným inštitúciám, bojuje proti predpokladom slobody. Kto všeobecné zásady slobodnej spoločnosti (napríklad nezávislosť výkonu súdnej moci, podnikateľskú slobodu, či étos vedeckej pravdy) nepretržite obmedzuje byrokratickou reguláciou a množstvom zákonov len preto, že došlo k malej odchýlke od pravidla, môže sa stať bázlivým strážcom cností, nie však slobodným človekom. Kultúra slobody predpokladá, že sa systematicky robia rozdiely zdôvodnené tým, čo ten, ktorý človek pre spoločnosť vykonal. Kto vytvára pre ľudí pracovné miesta, nezaslúži si byrokraciu, ktorá by ho obmedzovala, ale právny poriadok alebo občiansku správu, ktorá ho podporuje v jeho úsilí, nie brzdí.

Monokultúra slobody, neprerušované stupňovanie na ňu kladených nárokov a premýšľanie o slobode bez jej kultúrneho zakotvenia, samotnú slobodu ohrozuje, upozorňuje Di Fabio. Rovnosť vyžaduje, aby bola upevňovaná kultúrou, ktorá slobodu poníma ako niečo, čo zodpovedá rovnosti v zmysle Johna Stuarta Milla. To však vyžaduje, aby sme myšlienku rovnosti, podobne ako koncept slobody, vyslobodili z jej monokultúrnej izolovanej radikálnosti a konkrétne ju rozvinuli v zhode s požiadavkami slobody a kultúry. Predovšetkým však platí, že rovnosť nie je stupňujúci sa proces, ktorý nám sľubuje stále podobnejšie životné podmienky ; také mylné chápanie rovnosti robí zo spolubojovníkov za slobodu protivníkov, konštatuje Di Fabio. Píše : „O rovnosti je možné uvažovať len v súvislosti s vrodenou dôstojnosťou a slobodou človeka, na pozadí jeho moderného postavenia ako subjektu súkromného práva a občana v štátoprávnom zmysle.“ Úvahy na tému rovnosť vyžadujú, aby slobode bola daná prednosť, lebo z nej vychádza odmietanie všetkých privilégií daných pôvodom, pohlavím, stavom alebo kastou. Naproti tomu korektúra nerovnosti, ktorá je výsledkom slobody, sa musí ospravedlňovať na základe princípu slobody, musí byť v súlade s intenciami slobody (Milton Friedman, Kapitalismus und Freiheit, 2004, s. 196). To, čo slobodný ústavný štát západného typu vyžaduje, nie je jedna, určitá voľne sa vznášajúca sloboda bez väzieb a smeru. Ústava vychádza z toho, že sloboda nie je anarchická, ale že má mravné kvality, konštatuje Di Fabio.

Národy Západu v súčasnosti musia znovu vytvoriť svoj koncept ako vitálne, súťaživé a kultúrne spoločenstvo. Potrebný rešpekt voči mnohotvárnosti svetových kultúr začína tým, že poznáme svoju vlastnú kultúru, a to aj v jej náchylnosti k omylom a v jej relativite, ale práve tak aj v jej kráse a sile. Kto tieto skutočnosti postrehne, zvolí si racionálne a emocionálne kultúru slobody a v prípade nutnosti bude za ňu aj bojovať. Hodnoty Západu sú, a to zvlášť vtedy, keď sú využívané v prospech každodennej politiky, v hlbšom slova zmysle práve tak málo univerzálne, ako všetky interpretácie sveta pred nami aj po nás. „Ale viera v slobodného človeka je identitou Západu, ktorú nesmie stratiť,“ zdôrazňuje Di Fabio. Tento veľký kultúrny okruh obopínajúci celý svet, bude vitálny a príťažlivý, kým obraz človeka, vrátane jeho grécko – židovsko – kresťanských koreňov, ktoré sú od neho neoddeliteľné, bude skutočne jeho prianím. Otvorená kultúra slobody pretrvá len vtedy, keď odloží svoju aroganciu a miesto toho získa na sebavedomí. Budeme sa musieť naučiť tolerancii, ktorá ostatných a samu seba berie vážne práve tým, že stanovuje hranice a trvá na svojich inštitúciách. Kto má rešpekt sám pred sebou, vidí aj v inakosti druhého svoju vlastnú tvár. Týmito slovami končí svoje podnetné úvahy Di Fabio.

---

Autor: Štefan Šrobár	Diskuze:  Napsat příspěvek
Publikováno: 23.06.2012	V rubrice: Teologie